Tento text si dáva za cieľ podať ucelený obraz o súčasnosti a vývoji, ktorý viedol k reštaurácii kapitalizmu na Slovensku. Úloha je to nemalá a určite nie ľahká, no bez ucelenej koncepcie moderných dejín len ťažko môžeme úspešne viesť víťazný boj. Predložené riadky nenahrádzajú riadny historický výskum. Predstavujú návrh naratívu, ktorý vychádza z triednej analýzy a pozícií marxizmu-leninizmu celkovo, ktorý historicky vedie k najpresnejším nástrojom analýzy spoločnosti a je dodnes živým vedeckým smerom. 

Účinný no nešťastný začiatok
Víťazstvom socializmu v Československu prevratom Komunistickej strany Československa pod vedením Klementa Gottwalda a za masovej podpory československej pracujúcej triedy organizovanej v generálnom štrajku (24.2.1948 – deň pred získaním moci) a v ozbrojených ľudových milíciách (organizovaných KSČ) sa začala dovtedy neprebádaná etapa historického, ekonomického, politického a predovšetkým ľudského vývoja u nás. Ťažká doba, v ktorej sa zúbožená československá spoločnosť nachodila a historická trauma, ktorá znecitlivela postupy, ktoré boli ťažkopádne či až tragicky uplatnené v boji za spravodlivejší svet poznačila ďalší ekonomický a politický vývoj. Tvrdosť, s akou sa začalo s budovaním socializmu (od znárodňovania pôdy až po deklerikizáciu), nech bola akokoľvek v historickom kontexte pochopiteľná či opodstatnená, naštrbila základy, na ktorých mala vyrásť nová spoločnosť. Žiaľ, komunistické hnutie u nás, či už z vlastnej neschopnosti, pre nepriaznivý materiálny vývoj, alebo zmesou oboch nebolo schopné preklenúť krátkozraké rozhodnutia revolučného zápalu 50. rokov dialektickým spôsobom. Neprítomnosť dialektickej odpovede vychádzajúcej zo sebakritiky umožnilo vznik reakcie v rámci socializmu: po kroku vpred sa 50. roky pohli do strany, no namiesto toho, aby nás 60. roky pohli opäť vpred, nás pohli do druhej strany.

Odmäk obnažil vlastnú slabosť
Reakcia nevznikla zo zlomyseľnosti a proti socializmu, ale v úprimnej snahe napraviť staré krivdy a pokračovať v rozvoji Novej spoločnosti. Táto reformná sila vznikla z pozdvihnutia životnej úrovne vďaka radikálnemu zintenzívneniu rozvoja hospodárstva, verejných služieb a vidieka, ktorý započal Víťazným februárom. Elektrifikácia vidieka, mechanizácia poľnohospodárstva, sprístupnenie škôl širokej verejnosti – tento rozvoj človeka oslobodil ekonomicky a ľudová demokracia človeku dala slobodu angažovať sa v miere, v akej bolo v monarchii či medzivojnovej kapitalistickej republike nemožné pre široké masy ľudí práce. Doba vlády úradníkov zo zámožných rodín, korumpovaných veľkopodnikateľmi a svojvôle finančníkov ako tých z Živnobanky sa skončila. Sčasti z reakcie proti ťažkopádnej revolúcii v riadení ekonomiky, ktorá bola nastolená v 50. rokoch a sčasti vďaka maloburžoáznym tendenciám manažérskej vrstvy pracujúcich, či vďaka trendom nastolených Chruščovovou klikou vznikla iniciatíva na príklon k trhovým mechanizmom známych zo socialistickej Juhoslávie. Vplyv sovietskych trendov a podpory tržných reforiem zo strany kapitalistického Západu a jeho propagandy (ktorá sa v tomto čase šírila omnoho ľahšie, či už vďaka bianko šeku pre médiá v podobe zrušenia cenzúry alebo vďaka prístupu inteligencie k buržoáznym inštitúciám, ktoré nám dali neoliberálneho Václava Klausa ako si ho pamätáme z 90. rokov) nemožno podceniť, no zároveň by bola chyba vlastné nedostatky zhadzovať na vonkajšie protisocialistické sily.

Antitéza bez syntézy po druhé
Táto naivne nebezpečná pravicová deformácia (a ak nie reštaurácia, tak aspoň amnestia kapitalizmu) nebola potlačená ideologicky a už vôbec nie konštruktívne-dialekticky, ale s varšavskou hlavňou pri spánku. Nie pre ideologické rozpory, ale zo strachu zo zvetrávania antikapitalistického bloku. Tento strach nebol neopodstatnený – ak kapitalisti tlieskajú niečomu, čo robí komunistické hnutie, znamená to, že hnutie robí niečo zle. Akčný program KSČ dnes pôsobí inšpiratívne a pre mnohých iste predstavoval istú formu zadosťučinenia, formu premeny politickej nadstavby z 50. rokov pre materiálne podmienky rokov šesťdesiatych. No zároveň svojou krátkozrakosťou reálne predstavoval ohrozenie socializmu, od konvertibilnej meny až po zavádzanie decentralizovaných trhových mechanizmov na úkor dekomodifikácie ekonomiky, čo je jedna z troch nevyhnutných rekvizít pre prekonanie kapitalizmu. Ak by ekonomické opatrenia Akčného programu boli bývali premyslené do hĺbky, jednoznačne a komplexne zakomponované do širšej vízie a koncpecie budovania socializmu (čo sa v 60. rokoch nestalo) a boli prijaté v 70. rokoch, reštaurácii kapitalizmu mohli snáď paradoxne predísť – viď úspech a životaschopnosť ľudových republík Číny, Vietnamu, Laosu. Avšak spontánnosť a bezkoncepčnosť týchto reforiem by v 60. rokoch, aj s príhľadom na intenzifikáciu operácií západných rozviedok (od operácie Condor až po operáciu Gladio), v strednej Európe urýchlila rozklad nášho hnutia v socialistickom bloku. No boj proti možnej pozvoľnej reštaurácii kapitalizmu vojenským zásahom znamená, že Východný blok bol dlhodobo neschopný inej reakcie, že niečo významné zlyhalo dávno predtým a roky 1968-69 boli kryštalizáciou tejto tendencie.

Normalizácia kapitalizmu
V snahe zmierniť spoločenský odpor voči vojenskému zásahu strana razila cestu socialistickej obdoby spoločenského zmieru v podobe masívnej výstavby dostupného bývania a rozvoja infraštruktúry. Lenže tento vzťah je paradoxne čím ďalej tým viac jednostranný. Kým sa predfebruárová KSČ tešila masovej podpore, v 50. rokoch u mnohých pretrvával revolučný zápal a v 60. rokoch ľudí nadchli myšlienky politickej demokratizácie, prieskumy verejnej mienky ÚVVM z 80. rokov ukazujú slabú účasť a vzťah širokej verejnosti, predovšetkým však robotníctva a ľudí v produktívnom veku so stranou (Vaňek, M. 1994). Tento trend s najväčšou pravdepodobnosťou začal už v 70. rokoch. Nedostatočné (či snáď neexistujúce) uplatňovanie masovej línie, uzavretosť orgánov samých do seba, slabá iniciatívnosť a nedostatočná kreativita v budovaní socializmu doma spôsobila odcudzenie medzi pracujúcou triedou a jej predvojom. Práve v týchto podmienkach – v podmienkach sociálne zabezpečeného stabilného života no so slabnúcou podporou pracujúcich v produktívnom sektore a bez živého kontaktu strany s masami sa rodia nové protestné nálady.

Nedostačujúce spätie verejnosti so stranou, nedôsledná a bezkoncepčná séria politických reforiem (opäť), či popustenie uzdy v ekonomickej sfére počas prestavby v druhej polovici 80. rokov spôsobilo nekontrolovateľné pohyby, na ktoré skostnatená strana nestihla reagovať. S rezignáciou Sovietskeho zväzu na post predvoja revolúcie s Gorbačovom na čele a bez iniciatívy z ostatných socialistických štátov Európy došlo k úplnej atrofii československej nomenklatúry, ktorá sa dovtedy opierala či bola podopieraná práve Sovietskym zväzom. Perestrojka dokázala bezútešnosť a neschopnosť domácich kádrov, ich ideologickú nekompetentnosť a umožnila návrat tých, ktorých právom normalizácia označila za hrozbu pre socializmus – od utopických socialistov, cez ľudí s nacionalistickými tendenciami až po neoliberálne živly. Tieto živly, prirodzene nastavené proti marx-leninskému socializmu zrazu mali prístup k rastúcemu publiku, bez ktorého by aktéri budúcej reštaurácie kapitalizmu nedosiahli žiadne z ich politických víťazstiev, ktoré im KSČ dala takmer zadarmo. Ukázalo sa, že zabezpečenie obstojných životných podmienok nestačí – demokratizácia, socialistická demokratizácia (teda sebakritika, demokratický centralizmus a predovšetkým masová línia) je rovnako tak nevyhnutná pre úspešný socialistický štát. A preto to boli práve pracujúci, ktorí, tak ako československému socializmu vdýchli život v 1948, mu ho v 1989 vzali – generálnym štrajkom, tentoraz s novým, reakčným predvojom.

Havel – Mečiar – Dzurinda – Fico – Kotleba
Proti želaniu 93% československej verejnosti (Vaňek, M. 1994) došlo k privatizácii verejného majetku a národného hospodárstva ako takého. Tento proces však nebol v novovzniknutých nástupníckych štátoch rovnaký. V Česku prevládla tvrdá neoliberálna cesta; na Slovensku, snáď vďaka nacionalizmu KSS, príchodu pohrobkov slovenskej ľudáckej tradície či vďaka vplyvu myšlienok reprezentovanými Vladimírom Mináčom a oportunizmu novembrových aktérov prevládla teória “národnej kapitálotvornej vrstvy”. Dochádza tak teda k privatizácii v réžii Mečiarovej vlády v prospech kontaktov novej politickej elity (touto cestou sa vydal aj Jeľcin, vďaka čomu v Rusku vznikla oligarchia, ktorá dodnes modeluje tvár ruskej politiky). Práve tu možno nájsť pôvod mafie a veľkopodnikateľov či podobných výpalníkov, ktorých chápadlá dodnes hýbu šachovnicou slovenskej politiky. Táto protekcionistická línia však nebola dlhodobo udržateľná v susedstve silnejúceho medzinárodného kapitalizmu – kapitál musí rásť, po nasýtení jedného trhu prirodzene hľadá nové príležitosti. Nebolo v záujme zahraničného kapitálu, aby Slovensko ostalo uzavreté do seba. Nedostatky a prešľapy vlády HZDS, spolu so zahraničnou podporou domácich neoliberálnych síl (od politických strán až po think-tanky) vyšvihli Dzurindu do premiérskeho kresla a slovenská kapitalistická ekonomika, dovtedy rozkrádaná zvnútra, sa otvorila zlodejom zvonka. So zmenou orientácie a priorít kapitálu na Slovensku prichádzajú aj určité pozitívne zmeny v spoločenskej nadstavbe, ktoré by sme dnes nazvali koncom “mečiarizmu”.

Vstup Slovenska do neoliberálnych štruktúr Európskej únie však spečatil osud miestnej ekonomiky a politiky. Vykryštalizovanú podobu mantinelov, ku ktorým bolo Slovensko upísané, zbadal celý svet počas hospodárskej krízy 2008 – rozhodovať sa môže len o tom, ako silno utiahnuť opasok, ako sa dozvedelo Grécko od Nemecka. Zavádzanie netrhových mechanizmov, zvýhodňovanie domácich či priamo štátnych podnikov, alebo vytesňovanie kapitálu z verejných služieb sú explicitne obmedzené a sankcionované európskou legislatívou (predovšetkým však Zmluva o fungovaní Európskej únie, Hlava VII), a tak sa Slovensko ocitlo v pasci zahraničného kapitálu. Paradoxne, bezúťešnosť tejto situácie vedie časť SZČO k inklinácii k socialistickým myšlienkam, či aspoň nostalgii. Ide aj o ľudí, ktorí svoju finančnú situáciu ohrozovanú veľkokapitálom vnímajú ako obdobne prekérnu ako je situácia pracujúcej triedy, alebo o ľudí, ktorí boli do podnikania dotlačení ekonomickou nevyhnutnosťou – prekarizáciou.

Stále otrasená verejnosť plná neistoty, intuitívne tušiaca, že súčasný tvrdo pravicový vývoj nie je správny, hľadá odpoveď v tretej ceste. S malou prestávkou počas spomenutej krízy v 2008 Slovensku dominovala sociálna demokracia. Jej podoba bola určená dedičstvom privatizácie, politickou odpoveďou na dopyt verejnosti po istote a členstvom Slovenska v jednotnom trhu – nevyhnutné prepojenie na domácu oligarchiu bolo nutne držať v rovnováhe so zahraničným kapitálom. Kapitalizmus však nevyhnutne vedie cez triedny boj k neusokojivému vývoju kvality života ľudí práce, na čo sociálna demokracia nemá páky a sociálna demokracia napojená na domácich veľkopodnikateľov ani nemá silnú motiváciu prijímať viac než estetické opatrenia. A tak Fica nevyhnutne vystriedala, opäť, kovaná pravica. Tá vedie triedny boj v zásade otvorene, čiastočne pre svoje ideologické presvedčenie, čiastočne pre vlastnú neschopnosť. Vďaka 30 rokom protisocialistickej propagandy, nulovej sebakritike Komunistickej strany Slovenska a vďaka kontrolovanej opozícii kapitálu v podobe sociálnej demokracie neostáva ľuďom viac než pasivita či pravý extrém. Ten žije z finančnej podpory reakčných malých a stredných podnikateľov, ktorým je ekonomický protekcionizmus blízky – je v záujme domácej podnikateľskej vrstvy, aby bol oslabený vplyv zahraničného kapitálu. Dochádza tak k fašizácii politiky a kapitálu. Za 30 rokov Slovensko stihlo to, čo Západu trvalo 70 rokov.

Bod nula číslo dva
So znalosťou tohto historického vývoja môžeme sebavedomejšie a s väčšou istotou vykročiť vpred k opätovnej ceste po špirále nahor. Vďaka úplnej zmene pomerov medzinárodných síl a vďaka oslabeniu západného kapitálu sa pozvoľna rysujú nové možnosti pre socialistické sily na celom svete. Aké sú teda tieto poznatky – základné kamene nového socialistického hnutia na Slovensku?

  1. Revolučný potenciál je najsilnejší od reštaurácie kapitalizmu na našom území, no na jeho využitie treba najprv vybudovať uvedomelé hnutie ľudí práce vedených predvojvou silou;
  2. hrozbou pre socializmus je zahraničný kapitál, domáca kapitalistická trieda a určite aj časť maloburžoázie, ktorej malopodnikateľská vrstva je ale náchylná k socialistickým ideám, a ktorá by zo stability socializmu reálne benefitovala;
  3. je nevyhnutné zvrátiť privatizáciu, obnoviť dominanciu verejného vlastníctva a prehĺbiť demokratický dozor skrz diktatúru proletariátu;
  4. je nevyhnutné mať disciplínu, zakotviť demokratický centralizmus do vnútorných mechanizmov hnutia, dozerať na generačnú obmenu základne sprevádzanú jej absolútnou ideologickou zdatnosťou a dodržiavať princíp masovej línie dovnútra i navonok;
  5. je nevyhnutné myslieť kreatívne v duchu doby, konať dialekticky a predvídavo, reagovať pružne no zásadovo a v rámci ucelenej koncepcie;
  6. s kontrolovanou opozíciou kapitalizmu – sociálnou demokraciou, teda ľavým krídlom kapitálu – sa nemožno spájať; naopak, treba ľuďom jednoznačne vysvetliť, že akýkoľvek sociálny výdobytok sociálnej demokracie u nás je v skutočnosti úplatok pre pracujúcu triedu; volanie po voľbách predtým, než naše hnutie má reálne šancu vstúpiť do parlamentu je samoúčelné a protirečiace samotnému dôvodu našej existencie – treba volať buď po prijatí socialistických opatrení súčasným parlamentom či vládou, alebo agitovať ľudí a zvyšovať naše kapacity;
  7. fašizmus či jeho sily treba zbavovať moci nie deklaratívne-moralisticky, ale prakticky – predstavením reálnej alternatívy; nacionalizmus treba vyklieštiť ponukou socialistického programu, ktorý sa zameriava na boj s kapitálom a ochraňuje záujmy domáceho hospodárstva, no jednoznačne sa vystríha šovinizmu, xenofóbii a rasizmu.
Po špirále dole - poučenia z vývoja od Víťazného februára po súčasnosť - Socialistická akadémia