Slovensko čakajú tento rok predčasné parlamentné voľby. Štandardné nesocialistické strany už usilovne pracujú na naháňaní percent, špekulujú, ako zaujať, napriek ich vyše 30-ročným zlyhaniam. Pred otázkou volieb stojí aj hnutie Socialisti.sk, ktoré sa však na voľby musí pozerať inak. Prečo a ako?
V prvom rade treba zodpovedať otázku, o čom sú voľby v kapitalistickej parlamentnej demokracii. Od volieb v roku 1990 sa nám potvrdzuje, že ani pravicové ani ľavicové strany nemajú záujem o zásadné zmeny. Jediný rozdiel medzi týmito údržbármi je, že jední radšej kúria a tí druhí radšej svietia. To, že buržoázne (teda kapitalizmu neodporujúce) strany iba spravujú štát a ekonomiku dokazujú aj skúsenosti Grécka či Strany práce v Spojenom kráľovstve.
Pozrime sa najprv na prípad britskej Labour party v čase zrejúcej neoliberálnej globalizácie na prelome tisícročia. Pod vedením Tonyho Blaira sa strana založená radikálnym odborovým hnutím zmenila na ideologicky totožný náprotivok Konzervatívnej strany (druhá dominantná, ekonomicky neoliberálna, strana v Spojenom kráľovstve), iba v červenom. Labour sa vtedy zmenila na stranu podporujúcu daňové úľavy pre korporáty a úsporné opatrenia, ktoré gniavia britský ľud a verejné služby dodnes. Nesmieme zabudnúť ani na vojnu v Iraku, ktorú vtedajší labouristický predseda a premiér Tony Blair plne podporoval. Sociálnodemokratická strana na nerozoznanie od pravicovej strany aristokratov a kapitalistov. Ani počas predsedníctva Jeremyho Corbyna (ktoré bolo dosiahnuté masovou mobilizáciou členskej základne, navzdory straníckym aparátčikom) nežiadala táto strana nič, čo by sa nedalo víťazstvom Konzervatívcov v ďalších voľbách zmietnuť zo stola jedným šmahom.
V Grécku radikálne vyzerajúca strana Syriza sľubovala skoncovanie s deštruktívnou vládou neoliberalizmu skrz Medzinárodný menový fond, Európsku centrálnu banku a Európsku komisiu v Grécku. Navzdory počiatočnému odporu sa Syriza podvolila tlaku finančného sektora a neoliberálnych inštitúcií EÚ a z rebela sa stal údržbár.
Oba prípady sú si diametrálne odlišné, no plynú z nich ponaučenia, ktoré vieme a musíme uplatniť. Ak prijmeme fakt, že pravicové i ľavicové buržoázne strany nemajú záujem o zmenu systému, iba o kozmetické úpravy, vyplýva z toho, že parlamentná spolupráca s nimi nemá zmysel, minimálne kým nebudú Socialisti.sk rovnocenným či dominantným hráčom. Grécky príklad zase ukazuje silu medzinárodného kapitálu. Túto silu sa vláde Syrizy nepodarilo zastaviť. Prečo? Ako relevantné sa javia dva dôvody: Syriza nebola pripravená či ochotná reálne prekonať kapitalizmus, a zároveň nemala za sebou dostatočné ľudové hnutie, ktoré by túto systémovú zmenu udržalo pri živote. Ak majú Socialisti.sk reálne vôľu prekonať kapitalizmus, samotné volebné víťazstvo nestačí.
Avšak na Slovensku nie je socialistické hnutie ani zďaleka tak veľké ani silné ako Labour či Syriza alebo tamojšie komunistické hnutie. Preto ako zatiaľ útla strana musí Hnutie reálne zvažovať účasť vo voľbách nie kvôli vidine volebného zisku >5%, ale kvôli udržaniu mediálnej a politickej relevantnosti. Navyše, zisk 3% by pre hnutie znamenal štátnu finančnú podporu, čo by výrazne pomohlo budovať hnutie omnoho efektívnejšie a rýchlejšie, keďže na rozdiel od buržoáznych strán sa nemôžeme spoliehať na finančnú podporu kapitálu. Tieto peniaze vieme vložiť do občianskej ľavice, do programov vzájomnej pomoci, do bezplatnej právnej pomoci pre bežných ľudí práce, do ľavicových médií a vzdelávania – skrátka do skutočného masového socialistického hnutia.
Takže ako sa má Hnutie pozerať na parlamentné voľby na Slovensku? V prvom rade do volieb ísť musí, ak chce ďalej pôsobiť relevantne. Zároveň ale Socialisti.sk nemôžu momentálne vstúpiť do koalície či na kandidátku týchto strán, lebo naše dôležitejšie, dlhodobé ciele prevažujú krátkodobé potenciálne zisky; táto spolupráca by znemožnila presadzovanie systémových zmien a zdiskreditovala by naše hnutie. Prioritou je budovanie hnutia paralelne s volebným zápasom, keďže ani samotný zisk >5% neznamená, že našu víziu dokážeme presadiť a následne udržať.
Ak by voľby samotné mohli niečo zmeniť, dávno by ich boli zakázali. Masové hnutie so silnými zásadami v kombinácii s tradičným politickým zápasom je v našich podmienkach jediná cesta vpred.